Dušičky. Sviatok všetkých svätých.
Cintorín je miesto, ktorému sa mnohí ľudia vyhýbajú. Boja sa ho, cítia sa skľúčene pri myšlienke koľko vyhasnutých ľudských životov je koncentrovaných pod studenou hrudou hliny. Svet, mýty a fantázia z cintorínu urobilo miesto strachu. V kryptách a hrobkách číhajú upíri, masový vrahovia a zlé nočné tvory?
Symbolika cintorína nie je o nič milšia. Toľkí sa boja smrti, toľkí tam chodia tak neradi. Strata milovaných je bolestná k pripomenutiu. Akoby sa bolo na čo tešiť...
Hľa, tu leží syn, priateľ, láska, muž... Starý brečtan obrastá náhrobok prarodičov odpočívajúc spolu, až na večné veky, ámen. A kopa hliny obohnaná kvetmi. Len pár dní tu niekto spí. A pri tej myšlienke naskakuje husia koža. Málokedy sa stretne svet živých s mŕtvymi. Tak čo je potom krásne? Tie plamienky? Spomienka? Strach? Smútok? Trúchlenie? Alebo detské nadšenie pre všetko. Detská radosť a entuziazmus, ktorý ich s úsmevom privedie aj na miesto, kde my dospelý zvykneme plakať. To včera vysušilo moje slzy...